OZ Právne Prebudenie Poškodených
korešpondenčná adresa:
Suľany 243, 951 25 Hruboňovo
telefón: +421 (0)917 747 251
e-mail: ozppp@royaldevelopment.sk
kontaktný formulár
IČO: 42 209 986
bankové spojenie:
TATRA BANKA a.s.,
IBAN SK14 1100 0000 0029 2387 6878
Denne sa všetci občania Slovenska stretávajú s vonkajšími prejavmi právneho systému štátu. Bez ohľadu na to či sú iba fyzické pracujúce osoby, dôchodcovia, bezdomovci, živnostníci, majitelia malých spoločností, alebo predstavitelia veľkých firiem, politici, alebo dokonca aj oligarchovia. Všetci bez výnimky sa musia riadiť platnými zákonmi a predpismi. Slovensko, ako právny štát má stovky zákonov s tisíckami paragrafov, ktoré určujú čo občania môžu, čo nemôžu, alebo dokonca čo musia robiť. Jednoducho existuje absolútne detailne nalinkovaný spôsob života každého jedného človeka a každej jednej firmy. Je možné polemizovať nad systémom tvorby zákonov. Je tiež možné polemizovať nad nutnosťou takéhoto detailného prikazovania, a zakazovania - čo sa môže a čo sa nemôže robiť. Takisto je možné polemizovať nad tým, čo sa dá v zákonoch zlepšovať a zdokonaľovať. Väčšina ľudí a to treba rátať aj väčšinu politikov si predstavuje zlepšovanie funkcie štátu a zdokonaľovanie vecí verejných iba tak, že v Národnej rade Slovenskej republiky 150 poslancov bude prijímať stále nové zákony, stále novelizovať tie pôvodné zákony a donekonečna hľadať najdokonalejšie riešenia fungovania štátu a jeho orgánov. Bez ohľadu na konkrétnu politickú stranu, alebo konkrétneho politika všetci sa určitým spôsobom snažia, aby bolo ľuďom na Slovensku stále lepšie. Aby štát stále lepšie fungoval a lepšie slúžil občanom. Či už je to normálny legislatívny proces s predkladaním vládnych zákonov, alebo poslaneckých návrhov vždy je to iba v rovine stálej zmeny už existujúcich textov, alebo vytváranie nových textov a nových paragrafov. A tiež je úplne jedno či sa jedná o systémové a dobre pripravené nové opatrenia, alebo o narýchlo vytvorené zákony, ktoré reagujú na nejakú aktuálnu spoločenskú situáciu. A v čom je pointa?
Pointa je v tom, že to takto absolútne nefunguje! Jednoducho spoločnosť z hľadiska pocitu občanov sa od roku 1993, kedy vzniklo samostatné Slovensko nezlepšuje. Aj z hľadiska odborných a vedeckých analýz je spoločnosť stále v nejakej traume a kŕči. Jednoducho a prakticky povedané nič v slovenskej spoločnosti nefunguje, tak ako by fungovať malo! Nefunguje zamestnanosť a vytváranie nových pracovných miest, nefunguje štátna správa, nefunguje zdravotníctvo, kolabuje dôchodkový systém, školstvo je v totálnom úpadku, daňový a odvodový systém je doslovný absurdistan, korupcia sa prežrala na všetky úrovne spoločnosti .... Takto by sa dalo pokračovať až do poslednej molekuly, ktorá obrazne vytvára štát zvaný Slovenská republika. Normálne premýšľajúci človek by už najradšej v tomto štáte ani nič nezlepšoval. Ale rovno z neho utiekol. A to čo najďalej! Od roku 1990, kedy sme zmenili socialistický systém na kapitalistický systém už uplynulo viac ako 25 rokov! Za ten čas sa v Národnej rade SR vystriedalo asi tisíc poslancov. Fungovanie štátu, fungovanie ekonomiky, fungovanie štátnych orgánov, fungovanie súdnictva je ale stále pre občanov rovnako nevyhovujúce. Takýto stav spoločnosti po 25 rokoch je smutný výsledok. A nie je čo oslavovať.
Je preto pochopiteľné, že ľudia stratili vieru a nádej. Ľudia už neveria v zlepšenie spoločnosti. Ľudia už neveria politikom. Ľudia už neveria nikomu a ničomu. Na Slovensku prevláda pasivita a ľahostajnosť. A druhá strana tejto frustrácie ľudí je potom arogancia a neúcta ku všetkému čo má prezentovať symboly štátu. Jednoducho na Slovensku sa stratil u ľudí patriotizmus, hrdosť a morálka.
Pre plné pochopenie prítomnosti a objektívne plánovanie budúcnosti v oblasti vymožiteľnosti práva na Slovensku je potrebné pripomenúť základné dôvody, ktoré viedli k súčasnému stavu. Po roku 1990, kedy sa pokojným revolučným spôsobom zmenil totalitný socialistický systém vládnutia jednej strany na štandardný demokratický a kapitalistický systém predstavitelia predchádzajúceho režimu – bývalý členovia Komunistickej strany SR, ale aj najhoršia spodina tohto zriadenia napríklad veksláci a eštebáci, všetci pokojne prešli do nového politického systému. Nikto z týchto ľudí nebol vylúčení z účasti na novej spoločnosti po roku 1990! Bývalý sudcovia ďalej súdili a veksláci začali úspešne podnikať. Po rozdelení Československa a vzniku samostatného Slovenka a hlavne po roku 1993 uchvátilo moc v štáte polofašistické zoskupenie niekoľkých politických strán a podnikateľských skupín. Páchali ohavné činy z pohľadu deformácie demokracie a ľudských práv. A ohavné činy z hľadiska rozkrádania štátneho majetku a ožobračovania obyvateľov Slovenska. Takto konali až do roku 1998, kedy len malou väčšinou vyhrali nové proeurópske strany, ktoré zostavili novú vládu. Nikto z týchto ľudí, ale nebol vylúčení z účasti na usporiadaní spoločnosti po roku 1998! Nikto z nich nebol ani potrestaní za nejaký trestný čin. Od roku 1999 až do dnešnej doby na Slovensku vládnu rôzne a často prapodivné zoskupenia politických strán. Väčšina súčasne slúžiacich politikov a sudcov začala svoju profesionálnu kariéru buď ešte pred rokom 1989, ale určite do roku 1998! Takže politiku a súdnictvo na Slovensku ovládajú ľudia, ktorí už dávno mali byť vylúčení z akejkoľvek účasti na riadení a kontrole spoločnosti. Ale skutočnosť je úplne iná. Títo ľudia stále vytvárajú pravidlá spoločnosti – zákony. A títo ľudia stále tieto pravidlá presadzujú, ako sudcovia. Je preto pochopiteľné, že drvivá väčšina obyvateľov Slovenska neverí v akékoľvek zlepšenie spoločnosti. Nakoľko sa za 25 rokov v tejto veci nijakému z politikov, ani nijakej inej sile nič viditeľné a užitočné nepodarilo. Takže toto je východiskový stav Slovenska v roku 2015!
V prvom rade je potrebné si plne uvedomiť túto situáciu v ktorej sa Slovensko nachádza. Je to bohužiaľ a reálne slovenská štartovacia čiara. Iba objektívne a pragmatické pochopenie skutočnej pravdy o stave spoločnosti môže byť prvým krokom k jej skutočnému zlepšeniu. Toľko na úvod a späť k témam, ako je „vymožiteľnosť práva“, „reštrukturalizácie firiem“, „exekúcie a zabránenie ich zneužívania“.
Vymožiteľnosť práva. Denne počúvame, čítame, alebo na vlastnej skúsenosti sa presviedčame o reálnej nefunkčnosti slovenského súdneho systému. Tých niečo cez tisíc slovenských sudcov prevažná väčšina bežných ľudí a podnikateľov považuje za nedôveryhodných, skorumpovaných, ovplyvniteľných, nepostihnuteľných, pomalých ... Ani pri jednom prieskume verejnej mienky na tému súdnictvo sa ľudia, ale aj odborníci nevyjadrili o súdnom systéme na Slovensku inak ako negatívne! Je to pochopiteľné, veď väčšina už zažila na vlastnej skúsenosti súdne pojednávania na slovenských súdoch. Každý kto to zažil, bez ohľadu na to či bol v roli žalobcu, alebo žalovaného nikdy nehovorí, že mal hlboký a povznášajúci zážitok zo spravodlivého súdneho procesu. Práve opačne drvivá väčšina ľudí hovorí o svojich súdnych zážitkoch negatívne až s odporom. Zážitok čo sa dá definovať ako „právne bezvedomie“. V čom je potom ten problém? Veď Slovensko má napísané stovky zákonov s tisíckami paragrafov, ktoré tak detailne určujú čo je pre občanov dobré a čo je správne a čo sa smie a čo sa nesmie. A tá tisícka slovenských sudcov je predsa špeciálne vybratá z mnohých tisícok najlepších právnikov tohto národa. Sú preverení množstvom vzdelávacích programov. Sú odporučení rôznymi stavovskými organizáciami tvorenými samotnými sudcami. Prečo potom títo najdokonalejší predstavitelia nášho právneho štátu, potom ako ich do funkcie vymenuje Prezident SR, takto nemožne súdia občanov tohto štátu?
Jedna odpoveď na to existuje! A je to tá základná odpoveď prečo na Slovensku stále aj po 25-tich rokoch musíme hovoriť o nevymožiteľnosti práva. Problém nie je v zlých zákonoch. Zákony má Slovensko relatívne dobré. Problém nefunkčnosti súdneho systému na Slovensku je iba a jedine nedostatok vnútornej morálky samotných sudcov. Toto je zásadná odpoveď na to, prečo je právo na Slovensku nevymožiteľné a zdeformované. A je to aj jediná odpoveď na to čo je potrebné zmeniť.
Žiaden zákon, nech sa akokoľvek dokonale urobí nespôsobí automaticky jeho funkčnosť, ak ho bude interpretovať sudca bez vnútornej morálky. Slovenská spoločnosť morálne upadla na hlboké dno a sudcovia nie sú nijaká výnimka. Možno iba ich konanie je viac viditeľné a viac citeľné. Lebo rozhodujú o našich životoch, peniazoch, slobode a demokracii. A tak ako je u nich vnútorná morálka na tom hlbokom dne, aj ich rozhodnutia a rozsudky sú tiež väčšinou amorálne a zlé. Viditeľná aplikácia zákonov cez súdne a iné štátne orgány na Slovensku presne odzrkadľuje ten hlboký morálny úpadok celej slovenskej spoločnosti. Takže čo je potrebné zlepšovať? Vnútornú morálku sudcov a vybudovať ochranný občiansky systém na kontrolu a aj trestanie zlých, alebo úplne skazených sudcov. Jednoducho ich vyradiť zo spoločnosti, aby nemohli ďalej páchať ďalšie morálne prechmaty a škodiť vymožiteľnosti práva na Slovensku. Ten aktuálny kontrolný systém nad súdnictvom je absolútne nefunkčný a nedokonalý. To treba v prvom rade zlepšiť. A zrejme by to aj úplne stačilo na skutočný nový impulz pre celé Slovensko a pre jeho lepšiu budúcnosť.
Ako zlepšiť vnútornú morálku sudcov a ako zlepšiť kontrolný a sankčný systém nad nimi? Treba zapojiť do toho skutočne celú spoločnosť. Tú anonymnú spoločnosť všetkých občanov, ktorým majú títo sudcovia slúžiť a ktorých majú ochraňovať pred bezprávím. Každý sudca si musí byť plne vedomý, že jedine on zodpovedá za morálny rozmer svojich súdnych rozhodnutí. Sudca môže rozhodovať o živote iných ľudí. Toto právo mu občania priznali a musia ho rešpektovať. Ale na druhej strane sudca musí aj plne zodpovedať za svoje rozhodnutia pred svojím vlastným svedomím a vlastnou morálkou. Sudca nikdy nemôže povedať, že niečo urobil preto, lebo mu to prikázal niekto mocný. Takýto človek nemá byť sudcom a nesmie rozhodovať o životoch iných ľudí. Treba sa poučiť z histórie a aktuálne hlavne z fungovania amerického súdneho systému.
Porota. Áno iba a jedine občianska porota, zložená z poctivých občanov Slovenska by mala právo rozhodovať či nejaký sudca konal morálne, alebo nemorálne. Veď keď to v najvyspelejšej krajine Sveta v USA môže fungovať, tak prečo nie aj na Slovensku? Keď v USA porota môže rozhodovať o živote žalovaných ľudí, alebo o miliardách dolárov v obchodných kauzách, tak prečo by na Slovensku nemohla porota rozhodovať o tom, či sa má nejaký previnilý sudca potrestať, alebo nie. Systém takejto poroty by bol veľmi jednoduchý a podobný tomu americkému systému. Určite by sa na Slovensku našlo najmenej milión schopných a morálne disponovaných občanov, ktorí by mohli zasadať v takejto porote pri procese voči sudcovi, ktorí sa previnil voči zákonu a morálke. Systém náhodného výberu 21 členov poroty a ich organizačné zabezpečenie by určite nebol problém. Každý sudca, ktorý by sa previnil niečím čo je merateľné (porušenie zákona), alebo aj nemerateľné (kontroverzné rozhodnutie v rozpore s logikou a morálkou) by mohol čeliť svojmu potrestaniu pred laickou porotou. Bol by to reálne súdny proces so samotným sudcom o tom, ako má byť za svoje činy potrestaný. Trest nech vynesie Súdna rada, tak ako doteraz. Ale samotný proces a stanovenie viny, alebo neviny sudcu by vyniesla takáto porota. A tiež jeden bonus, ako pre iných občanov tohto štátu – systém trikrát a dosť. Ak by nejaký sudca počas svojej kariéry sa ocitol pred porotou trikrát a trikrát by bol označený za vinného, tak by dostal najvyšší trest a to vyzlečenie z talára. Proces pred porotou by vyzeral, ako klasický súd. Na jednej strane by bol navrhovateľ. A na druhej strane by bol obhajca samotného sudcu. Navrhovateľom pre postavanie sudcu pred porotu by mal byť iba Prezident SR (ten sudcu vymenoval), potom Generálny prokurátor SR (ak by šlo o trestné pochybenie sudcu), Minister spravodlivosti SR (aj pre návrhy príslušného predsedu okresného, alebo krajského súdu na ktorom súdený sudca pracuje) a Súdna rada (ako najvyšší orgán sudcov Slovenska). Iba tieto štyri subjekty by mohli vo chvíli, ako by nejaký sudca urobil niečo čo je divné, takéhoto sudcu začať súdiť pred porotou. V stanovených subjektoch, ktoré by mohli byť navrhovatelia proti sudcovi je vyváženosť a logika. A nech potom navrhovateľ pred občianskou porotou dokazujú, že sudca niečo zlé urobil a nech sudca dokazuje, že je to inak a on je nevinný. Ale nech o výsledku sporu nerozhoduje nejaká lobistická skupinka politikou prepojených so Súdnou radou, ako to funguje dnes. Nech o tom či sudca niečo zlé urobil, alebo konal amorálne a výsostne nespravodlivo, alebo takto nekonal, nech o tom rozhodne porota. Je zrejmé, že väčšina sudcov by pred porotou obhájila svoje konanie v súdnej sieni a tiež svoju nevinu. To je ale v úplnom poriadku. Ide ale o to, že tí sudcovia, ktorí by svoje konanie neobhájili by boli napred odhalení a potom aj potrestaní. A ak by opakovane urobili niečo zlé, tak by ako sudcovia skončili. Toto by bol veľkolepý štart Slovenska do lepšej a spravodlivejšej budúcnosti. Treba v prvom rade vyčistiť a urobiť morálnu obrodu tam, kde fungovanie štátu začína aj končí a to je vo výklade a interpretácii zákonov. Na súdoch, ktoré rozhodujú o našich životoch a našich peniazoch. Tam treba napred urobiť takéto jednoduché a veľmi funkčné opatrenie na očistenie a stále očisťovanie súdnictva od nevhodných ľudí. A tiež na udržiavanie stálej hrozby nad všetkými sudcami, ako môžu dopadnúť ak nebudú súdiť čestne, poctivo a hlavne morálne a v prospech všetkých občanov Slovenska.
V nedávnej minulosti lomcovala slovenskou spoločnosťou veľká aféra. Aféra v ktorej jedna z najväčších stavebných firiem na Slovensku chcela ísť do reštrukturalizácie. Ale v čom je problém? Tento úpadca mal plán, že vyplatí iba veľkých založených veriteľov, ako sú banky a rôzne pochybné schránkové firmy na 100% a ostatných malých veriteľov iba na 15%. A preto stovky malých firiem a živnostníkov dostane iba malú časť úhrady za svoje práce a dodávky. Celkovo dostanú menej o cca 85 miliónov euro! Napohľad obrovská nespravodlivosť. Ale prečo? Reštrukturalizačný plán bol vypracovaný podľa zákona. Je prirodzené, že úpadca sa bude snažiť ponúknuť svojim veriteľom čo najmenej. Je tiež prirodzené, že veritelia sa rozdelia na dve skupiny. Na tých čo sú spokojní, ako banky a iný založení veritelia, ktorí dostanú všetky svoje pohľadávky uhradené. A na tých veriteľov, čo dostanú možno 15% a možno aj menej. A je tiež prirodzené, že tá druhá skupina veriteľov bude nespokojná. Potiaľto je to logické. Možno smutné, ale logické. Krach firmy, alebo jej úpadok, ktorý na Slovensku nazývame reštrukturalizačné konanie, ktoré inde vo svete sa nazýva skôr výstižnejšie, ako ochrana pred veriteľmi je normálny ekonomický proces podnikateľského prostredia. Nie je na ňom nič zlé, ani dobré. Je to pragmatické a zákonné riešenie úpadku obchodnej spoločnosti. Každá firma môže zbankrotovať, alebo upadnúť do platobnej neschopnosti.
Problém s takýmto stavom na Slovensku v mysliach bežných občanov je skôr psychologický. Zase z hľadiska psychológie a sociológie je to o dvoch dojmoch a pocitoch. Slovenský bežní občan veci okolo seba posudzuje takmer vždy v rovine závisti a nenávisti. Je to bohužiaľ na Slovensku nosný a fenomenálny pocit u ľudí, ktorý prenikol skrz celú spoločnosť. Tieto pocity občanov pramenia z absolútnej nedôvery v morálku a poctivosť u ľudí, ktorí majú tento štát spravovať. Absolútna nedôvera voči politikom a sudcom! Takže všetko potom, čo navonok vyzerá pre malých a bežných občanov negatívne a je zlé, tak treba za to niekoho v prvom rade potrestať. A zase ďalší fenomén slovenskej spoločnosti je ten, že bežní občania chcú vždy trestať hlavne políciou s prokurátorom a najlepšie dlhoročným väzením. To nie je o pochopení vecí. Ani to nie je objektívne. A hlavne je to tak naivné, až je to hlúpe. Je to ale veľmi poučné pre politikov, ktorí chcú skutočne veci verejné nejako zlepšiť. Ako je potrebné začať? Najdôležitejšie je v prvom rade bežných občanov vzdelávať a hovoriť im o tom ako má spoločnosť fungovať. Nie im stále rozprávať o tom, ako spoločnosť nefunguje. Je vždy síce zaujímavejšie z pohľadu okamžitého záujmu poslucháčov, predkladať im bulvárne klebety, čo kto a komu a ako urobil zle. Je to pre chvíľkovú popularitu síce úspešné, ale sa to určite tomu politikovi vráti ako bumerang. Vráti sa mu to vo chvíli, keď sám bude potrebovať od bežných ľudí – voličov, aby ho podporili. Ale ako môžu niekoho podporiť ľudia, ktorí nič nechápu a ničomu nerozumejú? Ľudia, ktorí na veci verejné a štátotvorné reagujú ako na sitkom v televízii. Hlavne aby to bolo krátke, vtipné, dostatočne vulgárne, maximálne ironické a zosmiešňujúce. A hlavne len aby to nebolo múdre, poučné a pravdivé. To nikoho nezaujíma. Treba si naliať čistého vína. Toto je skutočný a faktický stav a obraz slovenskej spoločnosti. A primerane k tomu aj vyzerajú predvolebné kampane politických strán a často aj rôznych čudákov, ktorí sa pasujú do role novodobých mesiášov. Ale späť k téme – reštrukturalizačné konania.
Kto kázal tým malým a nezabezpečeným veriteľom celé roky pracovať pre tú veľkú firmu? Nikto ich nenútil pre túto veľkú firmu pracovať. Celé roky vedeli, že táto veľká firma neplní zmluvné vzťahy. Nedodržuje podnikateľskú etiku. Nezaplatí všetky vykonané práce. Požaduje od malých firiem poskytovať jej na práce dlhoročné zádržné z ich peňazí. Je nemysliteľné ju poraziť na štátnom súde, lebo títo malí podnikatelia jej dobrovoľne podpísali také zmluvy, ktoré im nedávajú žiadne práva. Iba povinnosti. Kto ich ale nútil takéto nevýhodné zmluvy podpísať? Tieto malé firmy a živnostníci celé roky vedeli, že pracujú pre lumpov a darebákov. Pre ľudí, ktorí majú sedieť skôr vo väzení, ako v luxusných riaditeľských kanceláriách. Prečo pre nich pracovali? Ak by títo malí podnikatelia, teraz veritelia v reštrukturalizačnom konaní pre túto veľkú firmu odmietli pracovať, tak by vôbec nemali aktuálny problém. To, že dostanú v priebehu 5-tich rokov cca 15% svojich pohľadávok, t.j. každý rok dostanú 3% toho čo si poctivo odrobili! Ale sú si sami na vine. Sami si musia prevziať svoj diel zodpovednosti a viny. Keby pre túto veľkú firmu všetci a jednotne už dávno a pred mnohými rokmi odmietli pracovať, tak by takáto situácia nemohla nastať. Táto veľká firma, tento veľký dlžník by už dávno neexistoval. Lebo on bez svojich poddodávateľov existovať nedokáže. On totiž nie je žiadna veľká stavebná firma! Aké to veľké tajomstvo!? On je totiž iba zamestnávateľ stoviek manažérov, ktorých práca spočíva v tom, že robia zmluvy s malými firmami a živnostníkmi. A to čo navonok vyzerá, ako veľká stavebná firma je iba veľká kamufláž. Táto veľká stavebná firma bola, je a možno aj bude iba obyčajný sprostredkovateľ. Je síce aj niečo viac. Je to aj akási práčka na peniaze a provízie. To je ale iná téma. Ona nič reálne nerobí a neprodukuje. Iba prepiera peniaze a delí ich medzi vyvolených ľudí. Ale títo malí podnikatelia, ktorí teraz majú dostať za svoje práce iba 15% to vždy vedeli. Ale aj napriek tomu stále a znova pre túto veľkú firmu pracovali. A pracovali na „sekeru“. A tá sekera ich teraz aj naozaj sekla a to poriadne. Mnohým zrejme ukončila aj ich podnikateľský život. Ale sú si sami na vine. Ak by odmietli pre túto veľkú firmu pracovať, tak by sa toto nemohlo stať. Netreba ich ľutovať. Skôr ich treba a všetkých takýchto poddodávateľov učiť, aby si z tohto vzali poučenie. Poučenie o tom, že nemajú uzatvárať nevýhodné zmluvy. Nemajú pracovať bez potrebného finančného krytia a garantovania. Bez istoty, že aj raz dostanú uhradené peniaze za svoje práce. Všetky takéto veľké sprostredkovateľské firmy sú iba také silné, koľko im to dovolíme. Ak s nimi nebude chcieť nikto spolupracovať, tak zaniknú a zmiznú z podnikateľského prostredia. To je riešenie. Stále a dookola učiť malých a stredných podnikateľov o vlastnej zodpovednosti za vlastné činy. Ľudia musia začať prijímať následky za svoje slobodné rozhodnutia. Ale majú aj jedno základné právo. A to žiadať od štátu aby súdy nedovolili vzniku nespravodlivého reštrukturalizačného konania.
A teraz tá základná téma. Ktože je to hlavne na vine, že stovky malých firiem a živnostníkov dostane z tejto reštrukturalizácii iba 15% zo svojich faktúr? Napred treba uviesť kto na vine nie je! Na vine nie je predseda vlády, tiež nie je na vine zrejmý majiteľ tejto veľkej firmy, ani reštrukturalizačný správca, dokonca na vine nie je ani 150 poslancov Národnej rady SR. To, že táto reštrukturalizácia bude na úrovni 15% nezabezpečených veriteľov tomu je na vine jedna konkrétna sudkyňa Okresného súdu Bratislava I, ktorá túto reštrukturalizáciu povolila! Znie to možno absurdne , ale na Slovensku, ako v poctivom právnom štáte o tom musí rozhodnúť súd. A ten súd, v počte jedného zákonného sudcu o tom aj rozhodol. Rozhodol že je to v poriadku! Takže každý občan, čo si ctí Ústavu SR a podobu európskej demokracie má byť spokojní. Veď o tom, že jedna veľká stavebná spoločnosť nevyplatí 85 miliónov euro stovkám malých firiem po celom Slovensku rozhodol zákonný a spravodlivý a čestný sudca. Takže je to v „absolútnom poriadku“. Takže ak niekto v tomto konkrétnom prípade urobil niečo nečestné a nemorálne, tak je to iba a jedine konkrétny sudca, ktorý dozoruje toto reštrukturalizačné konanie. Pritom je zaujímavé, že tento sudca (mimochodom je to sudkyňa) sa vôbec v tejto kauze nespomína. Nejako sa o nej vôbec nehovorí. Nikto sa jej ešte nespýtal prečo toto povolila? Zrejme by ani nedostal odpoveď. Veď sudca sa zodpovedá iba svojmu svedomiu. Aká nostalgia, pri spomienke na minulosť, keď sa sudca zodpovedal okrem svojho svedomia aj Bohu. Dnešní sudcovia to preto majú oveľa jednoduchšie sa vysporiadať so svojimi pochybnými a kontroverznými rozhodnutiami. Treba pripomenúť späť začiatok témy – nevymožiteľnosť práva na Slovensku. Všetko je iba o vnútornej morálke sudcov. Pokiaľ sa neočistí slovenské súdnictvo od nemorálnych súdnych rozhodnutí, tak nemôže nastať žiadne zlepšenie stavu spoločnosti.
Trocha teoretizovania a vizionárskej fantázie. Predstavte si, že na Slovensku platí to, že sudca by sa musel zodpovedať pred laickou porotou za svoje kontroverzné rozhodnutie. Zrejme by táto sudkyňa bola potrestaná. Asi by pred porotu ani nešla, ale dobrovoľne by odovzdala svoj talár a skončila v zabudnutí. A určite v ďalšej budúcnosti iný sudca by už nemal odvahu povoliť takúto reštrukturalizáciu na úrovni 15% pri zjavnom podvode na stovkách malých dodávateľov!? Takto je potrebné čistiť spoločnosť. Zákonne ale účinne.
Čo je možné zlepšiť a zdokonaliť v reštrukturalizačnom konaní? Tiež pri exekučných konaniach? Je potrebné si ustáliť a uvedomiť, že všetky časti reštrukturalizačných konaní a tiež exekučných konaní prebiehajú pod dohľadom súdu. Čokoľvek čo sa navonok stane, alebo nestane musí povoliť sudca. Ku všetkým veciam je potrebné súdne uznesenie, alebo rozsudok. Takže netreba zložito hľadať zodpovedného človeka za každú reštrukturalizáciu, alebo exekúciu. Jeho meno je vždy napísané vpravo dole na každom dokumente, ako „sudca okresného sudu... Znova treba zopakovať, že nikto nemôže sudcu donútiť aby niečo rozhodol proti svojej vôli. To znamená, že všetko zlé, nečestné, alebo až odporné čo sa v slovenskej spoločnosti stalo má niekde na nejakom dokumente napísaného aj skutočného vinníka. Nejakého sudcu, alebo viacej sudcov, ak to bol senát. Je užitočné pred pokračovaním v tejto téme uviesť niekoľko praktických príkladov. V nich je uvedené, že sudca už dnes môže, ale tiež nemusí. Takže akékoľvek súdne rozhodnutie je iba a jedine o vnútornej morálke sudcu. Ak ten takúto vnútornú morálku nemá, tak aj jeho súdne rozhodnutie je nemorálne a zlé. Takto to jednoducho funguje. A netreba v tej viditeľnej nespravodlivosti, nevymožiteľnosti práva a nespravodlivých exekúciách a prapodivných reštrukturalizáciách hľadať nič tajomné a nevysvetliteľné. Je to vždy veľmi jasné a viditeľné. Nejaký konkrétny sudca, alebo sudcovia takto rozhodli. Tých niečo viac ako tisíc sudcov, takto deformujú slovenskú spoločnosť. To je všetko! A pritom takto konať vôbec nemusia. To znamená, že ak urobili a urobia niečo zlé, tak konajú úmyselne s cieľom urobiť niečo zlé. Vždy je potrebné si uvedomiť, že slovenské zákony žiadneho sudcu nenavádzajú konať amorálne a nečestne. Dokonca mu slovenské zákony dávajú obrovskú možnosť konať poctivo a čestne. Len bohužiaľ, kto nemá vnútornú morálku, tak ten zrejme tieto paragrafy asi nepozná. Alebo pozná a ignoruje. Čo je v podstate rovnaký výsledok.
Pre pripomenutie iba zopár citátov z platných slovenských zákonov a jeden múdry výrok NS SR. Dôkaz tohto, že ani jeden sudca nemusí odsúhlasiť niečo čo je nečestné a nepoctivé. Samozrejme k tomu je ale potrebná stále spomínaná a opakovaná vnútorná morálka sudcu:
Zákon č. 40/1964 Zb. – Občiansky zákonník v § 39 uvádza „Neplatný je právny úkon, ktorý svojím obsahom alebo účelom odporuje zákonu alebo ho obchádza alebo sa prieči dobrým mravom“.
Zákon č. 513/1991 Zb. – Obchodný zákonník v § 265 uvádza „Výkon práva, ktorý je v rozpore so zásadami poctivého obchodného styku, nepožíva právnu ochranu“.
Zákon č. 7/2005 Z.z. – Zákon o konkurze a reštrukturalizácii v § 116 odst.2 písm. a), b), e) uvádza“ Súd povolí reštrukturalizáciu, ak posudok spĺňa zákonom predpísané náležitosti, obsah posudku je jasný a zrozumiteľný a správca poverený vypracovaním posudku reštrukturalizáciu dlžníka odporučil a zo záverov posudku je zrejmé, že na odporučenie reštrukturalizácie boli splnené predpoklady.“
Zákon č. 233/1995 Z.z. – Exekučný poriadok v § 57 odst. 1 písm. g), l) uvádza „Exekúciu súd zastaví, ak exekúciu súd vyhlásil za neprípustnú, pretože je tu iný dôvod, pre ktorý exekúciu nemožno vykonať.“
Rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky 4 Obo 161/2007 – odôvodnenie „Obchádzanie zákona obsahom alebo účelom urobeného právneho úkonu spravidla znamená, že právny úkon neodporuje síce výslovnému zneniu zákonného ustanovenia, avšak svojimi dôsledkami sleduje ten cieľ, aby zákon dodržaný nebol. O nedovolenosť a teda aj o absolútnu neplatnosť právneho úkonu, ide tiež v prípade, keď sa tento prieči dobrým mravom. Obchádzanie zákona spočíva i v zámernom použití prostriedkov, ktoré sami o sebe nie sú zákonom zakázané a v dôsledku čoho vzniknutý stav z hľadiska pozitívneho práva sa javí ako nenapadnuteľný. Konanie „in. fraudem legis“ predstavuje postup, keď sa niekto správa podľa práva, ale tak, aby zámerne dosiahol výsledok právnou normou nepredvídaný a nežiadúci.
Každý občan Slovenska, bez ohľadu na to či je zamestnaný, alebo je podnikateľ musí vedieť znášať následky za svoje konanie. Nikto nemôže žiadať od štátu aby ho odškodnil za to, že mu vznikla škoda z nevydareného obchodu. Taktiež nikto nemôže žiadať od štátu odškodnenie za to, že bol uvedený do omylu iným občanom. Každý jeden takýto prípad je potrebné posudzovať individuálne a osobitne. Pokiaľ bolo porušené občianske právo, nech o veci na základe kvalifikovanej žaloby rozhodne občiansky súd. Ak bolo porušené trestné právo, tak nech na základe riadnej obžaloby od prokurátora o tom rozhodne trestný súd. Ale nech nikdy a nikto nechce krivdy a škody napravovať tým, že sa bude obracať na politikov a novinárov a iných nekompetentných ľudí. Áno všetci títo sú nekompetentní a neschopní vyriešiť občianske a trestné porušenia zákona a tiež spory medzi ľuďmi a firmami. Na riešenie krívd pri porušení zákona sú na Slovensku ustanovené úplne iné orgány – občianske súdy, polícia, prokuratúra a trestné súdy. Iba a jedine oni môžu rozhodnúť či nastalo porušenie zákona, alebo nie. A iba súdy jediné môžu rozhodnúť o vine, zavinení, škode a treste.
Samozrejme všetko je možné zlepšovať a tiež aj Zákon č. 7/2005 Z.z. – Zákon o konkurze a reštrukturalizácii. V slovenskom zákone pri riešení postupu v reštrukturalizačnom konaní chýba aktívnejšie zapojenie majiteľov - akcionárov firiem, ktoré sú v úpadku. V súčasnom zákone je jednoducho nevyvážená situácia pri posudzovaní základných kritérií – čo je pre veriteľov lepšie, konkurz, alebo reštrukturalizácia úpadcu? – ako sa majú jednotliví veritelia podieľať na strate, ak konkurzná podstata nepostačuje na úhradu 100% veriteľských pohľadávok? – akým kľúčom sa má zostaviť veriteľský výbor, resp. nastaviť kontrola plnenia plánu voči konkurznému alt. reštrukturalizačnému správcovi zo strany malých a nezabezpečených veriteľov?
Návrh je, aby reštrukturalizácia dlžníka nemohla byť povolená na úhradu menej ako 60% uznaných záväzkov veriteľa. A aby pohľadávky do 15 000,- EUR museli byť uhradené v plnej výške, bez ohľadu na to či sú zabezpečené, alebo nie. Malá pohľadávka je obvykle voči malej firme. A jej nižšia úhrada je pre malú firmu zväčša katastrofická.
Kontrola úpadcu – všetci veritelia sa stanú počas reštrukturalizácie akcionármi spoločnosti dlžníka. Ich akcionárske právo sa bude vykonávať prostredníctvom fondu, ktorý bude povinný zriadiť reštrukturalizačný správca tak, aby akcionárske právo vo fonde nijako finančne nezaťažilo veriteľa - akcionára. Ovládnutie firmy úpadcu prostredníctvom fondu je veľmi jednoduché a ľahko právne uskutočniteľné. A vôbec sa netrápiť s argumentom potreby oceňovať majetok úpadcu a na základe takéhoto ocenenia stanoviť, koľko akcií pripadne na konkrétneho veriteľa. Práve fond tento problém jednoducho vyrieši. Fond sa stane majiteľom celej spoločnosti úpadcu. A veritelia budú akcionármi fondu v pomere svojich pohľadávok ku všetkým pohľadávkam úpadcu. Počas reštrukturalizácie jednoducho pôvodní majitelia stratia vlastnícke právo nakladať so spoločnosťou úpadcu. Všetky ich akcie budú založené v prospech fondu. Samozrejme samotné riadenie spoločnosti úpadcu zostáva na samotnom úpadcovi, ako je platné v existujúcom zákone. Dôležité je, že v každom reštrukturalizačnom posudku musí byť zahrnuté akou mierou navýšia pôvodní akcionári dlžníka – úpadcu kapitál. Nech aj majitelia úpadcu sa solidárne zúčastnia na ozdravení svojej vlastnej spoločnosti. Všade vo svete, keď spoločnosť upadne do platobnej neschopnosti, tak jej majitelia – akcionári v prvom rade navyšujú jej kapitál. Je to aj dôkaz toho, že samotným majiteľom úpadcu záleží na ozdravení vlastnej spoločnosti. Iba na Slovensku majitelia – milionári a miliardári nie sú nijako postihnutí, keď ich spoločnosť, ktorá im zarobila osobný majetok upadne do reštrukturalizácie.
Zásada by bola, aby pôvodní majitelia boli povinní navýšiť kapitál o takú čiastku, o ktorú veritelia dostanú menej ako sú ich uznané pohľadávky až do výšky 100% tejto nevyplatenej čiastky. O výške a spôsobe navýšenia kapitálu nech vždy rozhodne súd na návrh úpadcu. Tieto prostriedky samotných majiteľov by jednak pomohli novému štartu spoločnosti úpadcu, ale by aj tvorili akúsi finančnú rezervu. Tiež pre prípad, že úpadcov reštrukturalizačný plán by mal problémy s plnením. A pokiaľ bude spoločnosť dlžníka plniť menej ako 100% pohľadávok veriteľov, tak títo veritelia aj po schválení reštrukturalizačného plánu a ukončení reštrukturalizácie (úhradou napríklad 60% z prihlásených pohľadávok) naďalej zostávajú akcionármi dlžníka v zostatku 40%. Aj po skončení samotnej reštrukturalizácie.
Dlžník im v podstate uhradí chýbajúcu časť, ktorú im nevyplatil v peniazoch, ako akcionársky podiel v akciách spoločnosti.
A je potrebná väčšia transparentnosť samotnej reštrukturalizácie. Všetci veritelia bez ohľadu na to, akú veľkú majú pohľadávku musia mať k dispozícii všetky dokumenty, ktoré sa týkajú samotnej reštrukturalizácie. Súd (správca) musí všetky verejné dokumenty zverejňovať na svojom webe v zoskenovanej podobe do 48 hodín od chvíle, ako sa o nich dozvedel. Tiež reštrukturalizačný správca je povinný na vyžiadanie každému veriteľovi zaslať do 48 hodín odpoveď na jeho otázku, ktorá sa týka konania. Vrátane poskytnutia skenov konkrétnych dokladov. Takto by potom bola samotná reštrukturalizácia aj veľkého dlžníka transparentná, finančne spravodlivá a hlavne solidárna s poškodenými veriteľmi.
Tieto opatrenia pomôžu úplne eliminovať situáciu, že dlžník samotnou reštrukturalizáciou chce iba znížiť svoje záväzky na úkor veriteľov. Alebo potrebuje iba získať čas na vytunelovanie spoločnosti počas reštrukturalizácie a potom ju dať do konkurzu. Tiež pre prípad, že dlžník očakáva v budúcnosti plánované príjmy, ale z týchto príjmov nebude musieť uhrádzať svoje záväzky, lebo je v reštrukturalizácii. A pointa väčšiny reštrukturalizácií je snaha hrať o čas. O čas 1 až 5 rokov od chvíle, ako dlžník začal tunelovať svoju firmu. Ide o odporovateľné úkony, ktoré by mohol napadnúť konkurzný správca voči konkrétnym subjektom. Ale iba vtedy, ak by bol dlžník v konkurze. Takže reštrukturalizácia je legálna cesta, ako zlegalizovať akékoľvek prechmaty, ktoré dlžník urobil vo svojej upadnutej firme. Stačí mu uhrať čas počas reštrukturalizácie. A za 1 až 5 rokov sa všetky jeho zlé a nečestné činy premlčia. Dokonca aj väčšina prípadných trestných činov. A potom dlžník aj tak dá firmu do konkurzu, alebo likvidácie.
V prvom rade treba povedať, že podľa platného slovenského práva nemôže nastať situácia vzniku nespravodlivého exekučného konania, alebo situácia nejakého zneužívania exekúcií. Exekúciu vykonáva poverený exekútor na základe poverenia súd. Exekučný súd vydá poverenie na exekúciu na základe vykonateľného exekučného titulu. Prevažne ide o rozsudok súdu, uznesenie súdu, rozhodcovský rozsudok, alebo platobný výmer štátneho orgánu. To znamená, že pokiaľ sa vec dostala až na povolenie exekúcie, tak túto vec už dávno predtým posúdil, zvážil a právoplatne rozhodol iný orgán. Orgán, ktorý má zákonné právo vydávať exekučné tituly. Takže každá povolená exekúcia je spravodlivá a je v absolútnom poriadku. Tvrdiť, že nejaká súdom povolená exekúcia je nespravodlivá, alebo neoprávnená je potom pohŕdanie súdom a reálne celým právnym systémom štátu. A pokiaľ je to inak, tak musel niekde v systéme zlyhať ten subjekt, ktorý má právomoc vydávať exekučné tituly. Práve pre takýto prípad každý exekučný titul ešte posudzuje v samostatnom konaní príslušný exekučný súd. Takže zase a jedine štátny súd kontroluje celý výkon exekúcie. Pokiaľ aj napriek tomuto všetkému nastane situácia, že je povolená nespravodlivá, alebo inak zneužitá exekúcia na vine musí byť iba a jedine nejaký konkrétny sudca okresného súdu. Takže zase pre takéto prípady nie je iné a lepšie riešenie, ako postaviť takéhoto sudcu pred porotu. Nech porota potom posúdi, prečo tento sudca povolil nespravodlivú, alebo zneužitú exekúciu. A nech tento sudca za toto svoje rozhodnutie nesie zodpovednosť a dostane trest.
Ľudia nejako prapodivne vo svojom uvažovaní vinia za exekúcie samotných exekútorov. To je ale rovnaké, ako popravovať poslov zlých správ. Samozrejme je možné samotným exekútorom mnohé vyčítať. V posledných rokoch je mnoho prípadov exekútorov, ktorí vymohli peniaze povinných, ale ich nevyplatili oprávneným. Jednoducho ich spreneverili. Tiež samotný výkon exekúcie u niektorých exekútorov bol ďaleko za rámec profesionálnej etiky. Ale to sú normálne chyby každého právneho systému. Preto desiatky exekútorov boli pozbavení funkcií a dokonca aj potrestaní trestným súdom. Možno by bolo potrebné viacej z pohľadu Ministerstva spravodlivosti SR kontrolovať činnosť a hlavne funkčnosť Slovenskej komory exekútorov. Táto profesná komora všetkých exekútorov Slovenska má k dobrej funkčnosti naozaj dosť ďaleko. Je skôr nefunkčná! Zväčša iba lojálne ochraňuje aj takých exekútorov, ktorí už dávnom mali byť pozbavení svojej funkcie. Jej podoba fungovania skôr deformuje exekútorské prostredie. Pritom by mala práve ona skvalitňovať prácu exekútorov a nedovoľovať aby títo konali nečestne a v rozpore zo zákonom.
Ale problém na ktorý sa myslí, keď občania a tiež aj mnohí politici hovoria o nespravodlivých exekúciách je zrejme o niečom inom. Je to o súdom povolených exekúciách proti tisícom dôchodcov, nízko príjmových rodín a tiež tisícov ľudí, ktorí majú pocit, že exekúcie vedené proti nim sú nesprávne a nespravodlivé. Pre zopakovanie – všetky súdom povolené exekúcie sú zákonné. Problém na Slovensku je v niečom inom. Je to problém obrovskej naivity väčšiny obyvateľov. Neschopnosti ľudí pochopiť obsah zmlúv, ktoré podpisujú. Neschopnosť sa brániť proti svojim veriteľom. Nezvládnutie súdnych, alebo rozhodcovských konaní. Jednoducho väčšina ľudí nie je schopná zvládať právny systém Slovenska. Sú nejako právne a často aj logicky nesvojprávny a sú v regulárnom právnom bezvedomí. Štát ale tiež Európska únia im pomáha ako sa len dá. Dnešná ochrana takýchto právne nesvojprávnych občanov je obrovská. Je to celý a skutočne veľmi zložitý systém predpisov zvaný ochrana spotrebiteľa. Je ale neuveriteľná tá naivity a hlúposť väčšiny obyvateľov Slovenska! Finančná gramotnosť ľudí je na nule!
Táto situácia má dva hlavné dôvody. Slovenské domácnosti a bežní občania sú značne chudobní. Ich príjmy im zväčša nepostačujú ani na základné životné potreby. A pokiaľ si chcú kúpiť niečo drahšie, tak musia siahnuť po pôžičke, alebo inom splátkovom produkte. Mladé rodiny sú zadlžené na desaťročia hypotékami. Dôchodcovia si nedokážu zabezpečiť ani základnú stravu. Pritom sa ľudia chcú mať lepšie. Chcú vlastniť veci a chodiť na dovolenky. Ale kde majú na to vziať? Na Slovensku fungujú stovky rôznych firiem, ktoré požičiavajú peniaze. Vrátane bánk a veľkých obchodov. Relatívne nie je problém si požičať peniaze. Relatívne nie je problém si kúpiť nejakú vec na splátky. V médiách bežia bombastické reklamy na pôžičky. A tak si ľudia požičiavajú a požičiavajú. Pritom mnohí nemajú na splácanie. Takže na scénu nastupuje súd a exekútor. A to je celý príbeh. Každý človek bez ohľadu na to z akej je spoločenskej vrstvy a aká je veľkosť jeho majetku má a musí niesť plnú zodpovednosť za svoje činy. Rovnaký kľúč a rovnaká zodpovednosť či sa jedná o bezdomovca, alebo miliardára! Nie je úlohou štátu aby riešil finančnú gramotnosť každého občana, ktorý nedokáže splácať dlhy, ktoré si narobil. Ani nie je úlohou štátu, aby za takýchto právne negramotných občanov niečo riešil. Sú to ich dlhy a ich problémy do ktorých sa dostali na základe svojej slobodnej voľby a slobodného rozhodnutia. Ak to bolo inak, tak to majú riešiť orgány činné v trestnom konaní. Ale je nemysliteľné, aby si niekto požičal peniaze a potom, keď nevládze splácať svoje záväzky, tak začal vykrikovať, že na Slovensku sa páchajú nespravodlivé exekúcie. Treba viacej hovoriť nie o týchto neplatičoch, ale o problémoch ich veriteľov. Ako k tomu príde veriteľ, ktorý niekomu požičia peniaze a on mu ich nevráti? Namiesto toho aby poctivo splnil svoj dlh, tak začne rozprávať, že on nemá z čoho platiť, lebo je chudobný a že exekúcia vedená voči nemu je preto nespravodlivá.
Na Slovensku sa rozmáha akási zvláštna filozofia neplatenia záväzkov. Je taká absurdná, až nemá obdobu v žiadnej historickej podobe. Týka sa bežných ľudí, ale aj firiem a podnikateľov. Jej zdroj je druhotná platobná neschopnosť dlžníkov. Bežní občan si požičia peniaze a zle odhadne svoje príjmy a nemá z čoho svoj záväzok splácať. Podnikateľ si kúpi vec, alebo službu od iného podnikateľa ale mu nezaplatí. Obaja títo dlžníci svojim veriteľom potom namiesto poctivého vrátenia dlhu, alebo úhrady faktúry tvrdia, že „oni to uhradia až potom, ako budú mať peniaze, alebo potom ako im samým uhradí niekto ďalší ich faktúru“.
Je to nejaká novodobá nemravná obdoba požiadavky solidárneho zdieľania problémov a platobnej neschopnosťou s dlžníkom. Prečo by mal ktorýkoľvek veriteľ akokoľvek solidárne zdieľať platobnú neschopnosť svojho dlžníka!? Takýto absurdný socialistický prvok na Slovensku nebol ani za čias totalitného režimu, ktorý oficiálne budoval socializmus a chcel ísť až do komunizmu. Pritom je to vrchol morálneho krachu spoločnosti. Keď dlžník považuje za normálne, že jeho veriteľ musí byť s ním solidárny pri jeho platobnej neschopnosti! Je to iba dôsledok totálneho úpadku morálky a zodpovednosti. Hodnotový rebríček vo všetkých oblastiach je taký, že nevrátiť svoj dlh už väčšina ľudí a podnikateľov považuje za normálne správanie dlžníka.
Samozrejme toto správanie má aj pragmatickú stránku. Na Slovensku panuje obrovská chudoba pracujúcich obyvateľov a dôchodcov. A medzi podnikateľmi je obrovská platobná neschopnosť plniť si svoje záväzky. Ľudia sú chudobní, lebo stále vládnuci politici spolu s ich sponzormi a oligarchami Slovensku ukradnú v predražených tendroch, nakúpených hlúpostiach a nepotrebných obstarávaniach a inými chybami riadenia štátu ročne cca 3 miliardy euro. Jednoducho povedané, ak by sa toto neukradlo a nezneužilo, tak by bolo možné zvýšiť dôchodky možno aj o 100%. Alebo urobiť tisíce iných sociálnych opatrení na zlepšenie životnej situácie skutočne odkázaných ľudí. A platobná disciplína medzi firmami? Na prvom mieste je to nefunkčnosť súdneho systému. Na Slovensku je reálne nemožné si vymôcť pohľadávku v marazme mnohoročného súdneho konania s nepredvídateľným výsledkom. Na konci sporu je zväčša dlžník aj tak už nefunkčný a nemajetný. A vyhrať súdny spor voči veľkej firme pri bežnom ovplyvnení sudcov je nemožné. A mnohé iné dôvody, napríklad už spomenuté konkurzy a reštrukturalizácie. Toto všetko zo systému vzájomných pohľadávok maže ročne cca 400 až 700 miliónov euro. Toľkoto peňazí jednoducho každý rok tie poctivé firmy musia odpísať do nedobytných pohľadávok.
Toto je fakt a bohužiaľ je to presný opis skutočnej situácie slovenských exekúcií. Ale to neznamená, že dlžníkom, voči ktorým je súdom povolené exekučné konanie treba niečo odpustiť. Alebo nejako zjemniť samotné exekučné úkony. Nie a stokrát nie! Treba myslieť na veriteľov. Práve veritelia sú tí jediní poškodení v tomto systéme. Jedine veritelia majú pravdu a zákon na svojej strane. Majú právoplatné súdom priznané právo exekvovať dlžníka. A dlžník má svoje dlhy uhradiť! Ak to nechce urobiť dobrovoľne, tak to urobí exekútor v zmysle Exekučného poriadku. A pod kontrolou exekučného sudcu. Čo je na tom zlé a nespravodlivé?
Treba kritizovať nie následky chudoby slovenských občanov a platobnej neschopnosti slovenských firiem. Ktoré sú zväčša ukončené súdom povolenou exekúciou. Treba kritizovať príčiny. A tam preventívne hľadať a odstraňovať dôvody prečo toľko ľudí a firiem upadne do exekúcie. V prvom rade treba ľuďom vysvetľovať tie skutočné príčiny a dôvody prečo je na Slovensku taká strašná chudoba, aj keď má jedno z najväčších HDP v Európe. Napohľad už tu nehrá logika dokopy. Podľa štatistiky je Slovensko na tom veľmi dobre, ale podľa výšky dôchodkov a prevládajúcej reálnej mzdy väčšiny pracujúcich v hospodárstve je na tom opačne - veľmi zle!? Každá debata na túto tému by mala byť krátka a pravdivá. Netreba k nej žiadne zložité ekonomické štatistiky. Ani obrovskú tabuľku na ktorej predseda vlády pravidelne odškrtáva sociálne istoty, ktoré už splnil!? Odpoveď je taká jednoduchá – stačí vždy len vydeliť tie 3 ukradnuté miliardy euro niečím pochopiteľným – ako je počet dôchodcov, počet detí, počet sociálne odkázaných ľudí, mzdami učiteľov, lekárov, zdravotných sestier, výškou zdravotných a iných odvodov... Praktické príklady zrozumiteľné aj jednoduchým ľuďom. Čo všetko by sa za tie ukradnuté peniaze dalo urobiť a zlepšiť... Iba tak si ľudia budú vedieť predstaviť ako veľmi a citeľne chýbajú tie 3 ukradnuté miliardy euro tomuto malému štátu zvanému Slovenská republika.